Veľký tresk
Teória, ktorá opisuje moderný pohľad na vývoj Vesmíru, sa nazýva Teória horúceho Vesmíru. Sformuloval ju americký astrofyzik ruského pôvodu George Gamov na základe Einsteinovej teórie relativity.
Počiatok
Prvá zvláštnosť hmoty súvisí so „začiatkom“. Ak sledujeme vývoj opačným smerom a použijeme parametre rozširovania pozorované dnes a známe fyzikálne zákony, uvidíme, že hustota hmoty by mala byť na začiatku nekonečne veľká. Zdá sa, že to nie je z fyzikálneho hľadiska možné a pre takú konfiguráciu nefungujú fyzikálne zákony tak, ako ich poznáme. Preto ešte nemáme vhodné prístroje na opísanie počiatočnej konfigurácie. Navyše, čas sám o sebe nie je presne definovanou veličinou pre neuveriteľne vysoké hustoty, ktoré jestvovali v najskorších okamihoch vytvorenia Vesmíru. Spolu s Vesmírom, s priestorom a so všetkými fyzikálnymi zákonmi, ktorými sa Vesmír riadi, sa v procese Veľkého tresku narodil aj samotný čas. Preto otázke, čo sa stalo „pred“ Veľkým treskom, chýba fyzický význam. Ak položíme takúto otázku, je toto to isté, ako keby sme sa spýtali, kde je Západ, keď sa nachádzame na severnom póle Zeme. Je zrejmé, že na severnom póle smery „východ“ a „západ“ nemajú význam – môžeme ísť iba na juh. Tieto smery sa reálne „zrodia“ prvým krokom, ktorý urobíme, keď sa pohneme od pólu.
Miesto
Druhá zvláštnosť súvisí s „miestom“. V žiadnom prípade nie je ľahké pochopiť skutočnosť, že Veľký tresk nemá stred. Uskutočnil sa všade a v tom istom čase. Preto, aj keď sa galaxie dnes od seba vzďaľujú, neposúvajú sa z toho istého stredového bodu. Táto zvláštnosť vyplýva priamo z kozmologického princípu. Ak my na Zemi vidíme, ako sa galaxie navzájom „vyhýbajú“, to isté vidia aj pozorovatelia z inej galaxie. Je to preto, lebo Hubblov zákon musí byť rovnaký všade vo Vesmíre. Na prvý pohľad je tu rozpor. Pozrime sa však na rozšírenie Vesmíru ako na jeden nafukovací balónik s nakreslenými špirálami.
V rámci tejto analógie je každá špirála galaxiou z nášho Vesmíru. Po nafúknutí balónika sa každá špirála vzdiali od všetkých ostatných špirál. Ak do jednej špirály vložíme „pozorovateľa“, ten uvidí, ako sa ostatné špirály od neho vzďaľujú. Ak presunieme pozorovateľa do inej špirály, uvidí to isté. Preto nemôžeme hovoriť o „strede“ vyhýbania sa galaxie navzájom – sférický povrch balónika nemá ani stred, ani začiatok, ani koniec. Bez ohľadu na smer, ktorým sa po tomto povrchu pohybujeme, my sa nikdy nedostaneme na jeho „koniec“. V tomto zmysle Vesmír nemá hranice, ale nie je nekonečný – objem pod hladinou balónika vôbec nie je nekonečným.