Mikrovlnné žiarenie pozadia
Mikrovlnové/ mikrovlnné žiarenie pozadia
Asi 370 000 rokov po Veľkom tresku vo Vesmíre vzniklo tzv. zvyškové alebo pozostatkové žiarenie. V tom čase to bolo oveľa hustejšie a teplejšie ako dnes. Priemerná teplota horúcej plazmy, ktorá rovnomerne vyplňovala celý Vesmír, bola asi 3000 K, a preto maximum jej žiarenia bolo vo viditeľnom rozsahu spektra. S expanziou Vesmíru sa priemerná teplota hmoty v ňom ustavične znižovala a teraz je asi 1 000-krát nižšia. Preto by sa v súčasnej dobe mali v mikrovlnnom rozsahu rádiového pásma hľadať stopy žiarenia zodpovedajúce tejto teplote.
Predpovedal to Gamow ešte v roku 1946, čo bolo aj zaregistrované, ale až o 20 rokov neskôr. Maximálna hodnota reliktného žiarenia je pri vlnovej dĺžke asi 2 mm. Vyznačuje sa veľmi vysokým stupňom izotropie, t. j. pozoruje sa ako rovnomerný mikrovlnný rádiový signál prichádzajúci zo všetkých smerov s rovnakou intenzitou. Nazýva sa to aj mikrovlnové/mikrovlnné žiarenie pozadia, pretože zdroj tohto žiarenia, ktoré nás ožaruje zo všetkých strán, leží ďalej (a teda aj späť v čase) od všetkých ostatných objektov vo Vesmíre – asi 14 miliárd svetelných rokov – a javí sa ako ich pozadie. Jeho spektrum veľmi presne popisuje Planckov zákon ako žiarenie absolútneho čierneho telesa s teplotou asi 3 K. Objav reliktného žiarenia priniesol jeho autorom Nobelovu cenu za fyziku v roku 1978. Ten pozorovateľne potvrdzuje Teóriu horúceho Vesmíru a spolu s objavením „rozutekania“ galaxií bol jedným z najväčších úspechov vedy v 20. storočí.
Reliktné žiarenie
Reliktné žiarenie k nám prichádza zo všetkých smerov veľmi rovnomerne – s presnosťou na stotiny percenta. Ale v tomto mikrovlnovom/mikrovlnnom žiarení pozadia sú ťažko viditeľné „vrásky“, ktoré sa objavili v skorších časoch života Vesmíru v dôsledku nevyhnutných výkyvov v dôsledku kvantovej povahy hmoty. Boli objavené počas pozorovaní z obežnej dráhy a ich objavitelia získali Nobelovu cenu za fyziku v roku 2006. Tieto ťažko viditeľné kondenzácie boli v podstate „semienkami“ budúcich štruktúrnych jednotiek vo Vesmíre, ktoré sa postupne zhutňovali vlastnou gravitáciou a v určitom čase „sa oddelili“ od všeobecného kozmologického rozširovania sa. Nakoniec sa stali tými galaxiami a zhlukmi galaxií, ktoré my v súčasnosti pozorujeme. Prítomnosť „predgalaktických nehomogenít“ v ranom Vesmíre však zanechala jasný odtlačok na mape reliktného žiarenia.