Výskum Slnečnej sústavy a hľadanie mimozemského života
Výskum Slnečnej sústavy je dôležitou súčasťou hľadania mimozemského života. Automatizované vesmírne sondy už navštívili planéty Slnečnej sústavy, niektoré z ich mesiacov, niektoré asteroidy a kométy. Podľa vedcov sú najpravdepodobnejšími miestami, kde mohol (alebo môže) existovať život (mikroorganizmy) sú Mars, Európa (mesiac Jupitera) a Enceladus (mesiac Saturna). Všetky mali (alebo v súčasnosti majú) tekutú vodu na povrchu alebo blízko jeho povrchu. Zaujímavý je aj ďalší zo satelitov Saturna – Titan, pretože sa zdá, že má jazerá tekutého metánu a samotný Titan je svojou geologickou aktivitou a atmosférickým zložením podobný Zemi v skoršom štádiu jej vývoja.
Ďalším spôsobom, ako hľadať život vo Vesmíre, ktorý aplikujú aj mnohí amatéri, je pokúsiť sa zistiť signály technologicky vyspelej mimozemskej civilizácie. Od 60. rokov minulého storočia výskumný ústav SETI (z ang. Search for ExtraTerrestrial Intelligence) analyzoval elektromagnetické signály prichádzajúce z Vesmíru (najmä signály rádiových vĺn a viditeľného svetla) v nádeji, že zistí mimozemský civilizačný signál. SETI samozrejme neočakáva registráciu správy v ľudskom jazyku, ale hľadá štruktúry signálov, ktoré by sa prirodzene nevyskytovali. Ich pokusy zatiaľ nie sú úspešné.
Antropický princíp (doplňujúci materiál)
Ako už viete, kozmologický princíp predpokladá, že fyzikálne zákony a ich základné konštanty sú v celom Vesmíre nemenné. Dnes pomocou pozorovaní astrofyzici s veľkou presnosťou preukázali, že za posledných 10 – 12 miliárd rokov sa základné konštanty nezmenili. Avšak legitimita postulátu, že konštanty sú nemenné, nie je nesporná. Napríklad podľa teórie zoskupenia GUT konštanty základných interakcií nie sú v skutočnosti konštantami, pretože pri veľmi vysokých energiách by sa ich hodnoty museli vyrovnať. Toto bol pravdepodobne prípad hneď po Veľkom tresku, keď fungovala „supermoc“.
Teoretická fyzika má metódy založené na moderných znalostiach o mikrosvete a o makrosvete, ktoré nám umožňujú testovať dôsledky podobných predpokladov na obrázkoch z mikrosveta a Vesmíru ako celku. Výskum ukazuje, že iba jedna z konštánt stačí na zmenu v rámci nie viac ako 10 – 15 %, a Vesmír bude „zdegenerovaný“. Nebude možné v ňom tvoriť základné stabilné a odolné štruktúry ako jadrá, atómy, hviezdy a galaxie. Tu je príklad – zvýšenie Planckovej konštanty o 15 % zbaví protóny ich schopnosti spájať sa s neutrónmi, procesy termojadrovej syntézy teda nebudú pokračovať...
Ukázalo sa, že si príroda s vysokou presnosťou „našla“ veľké množstvo zdanlivo nezávislých parametrov mikrosveta, ktoré navzájom pasujú tak, aby umožňovali samotnú existenciu Vesmíru v takej podobe, v akej ho poznáme. „Vzájomné prispôsobenie sa prvkov“ umožňuje Vesmíru vyvíjať systémy so zvyšujúcou sa úrovňou štruktúrnej a funkčnej zložitosti. Koniec koncov toto (určite aspoň na jednej planéte – našej!) viedlo k vzniku života a rozumu vo Vesmíre.
V snahe pochopiť celú jedinečnosť našej existencie, v roku 1974 britský astrofyzik Brandon Carter sformuloval tzv. antropický princíp (termín pochádza zo starogréc‑ keho slova „človek“). Položil si otázku: „Prečo je Vesmír organizovaný a vyvíja sa presne takýmto spôsobom a nie iným?“ Podľa jeho názoru možná odpoveď spočíva v tom, že ak by bol Vesmír usporiadaný tak trochu inak, nemohli by sme existovať a nikto by si ani takéto otázky nepokladal.
Antropický princíp znie ako moderná ozvena toho, čo bolo kedysi antropocentrizmus – t. j. umiestnenie človeka do stredu sveta, ale nemal by sa s ním zamieňať. Antropický princíp má oveľa hlbší význam, pretože ukazuje, že Vesmír, ešte od svojho vzniku, obsahuje možnosť (a možno až nevyhnutnosť) existencie rozumného života. V iných vesmíroch Hypersveta to nemusí byť pravdou a ich vývoj ide bez svedectva.