Malé telesá slnečnej sústavy

Definícia

Malé teleso slnečnej sústavy je malý objekt na obežnej trajektórii okolo Slnka, ktorý nespĺňa kritériá na zaradenie medzi planéty, trpasličie planéty alebo mesiace (prirodzené satelity). Tento termín bol prvýkrát definovaný v Prahe 24. augusta 2006 na XXVI. valnom zhromaždení Medzinárodnej astronomickej únie, kde sa riešila otázka zaradenia trpasličej planéty Pluto a definícia pojmu planéta. Medzi malé telesá slnečnej sústavy preto zaraďujeme: všetky kométy a planétky, ktoré zároveň nie sú trpasličími planétami. Tento údaj sa môže v čase meniť, záleží, ako bude Medzinárodná astronomická únia pridávať nové objekty do kategórie trpasličích planét z radov planétok, preto je vždy nutné si zistiť aktuálne informácie, napr. na webe Astronómia – astronomia.zcu.cz – Planéty – Malé telesá.

Kométy

Kométa je malé teleso slnečnej sústavy zložené predovšetkým z ľadu a prachu. Okolo Slnka obieha väčšinou po veľmi pretiahnutej trajektórii. Kométy majú pri svojom priblížení k Slnku nápadný chvost. Látky, ktoré sublimáciou vytvárajú komu a chvost kométy, sú suchý ľad (CO₂ ) a ľad (H₂O). Aby k sublimácii došlo, musí sa kométa dostať bližšie k Slnku než na vzdialenosť Jupitera. Kométy, ktoré sú v tejto oblasti trvalo, už všetok ľad a suchý ľad stratili. Chvost sa preto môže vytvoriť len u komét, ktoré sa do blízkosti Slnka dostávajú z veľkých vzdialeností. Kométa pri prelete okolo Slnka stratí veľa ton materiálu. Na jej povrchu zostane len sivý a čierny povlak prachových častíc a kúskov hornín. Sublimácia potom pri ďalšom prelete prebieha len z hlbokých prieduchov. Preto kométy astronómovia prirovnávajú k veľmi špinavým snehovým guliam. Chvost komét môže mať aj nepredstaviteľné rozmery porovnateľné so vzdialenosťou Zeme od Slnka, tzn. 1 au ~ 150 miliónov km

Kométy klasifikujeme podľa ich obežných dôb (periód) na krátkoperiodické a dlhoperiodické kométy. Krátkoperiodické kométy majú obežnú dobu kratšiu ako 200 rokov, zatiaľ čo dlhoperiodické kométy majú obežné doby dlhšie, ale stále zostávajú gravitačne závislé od Slnka. Za miesto vzniku krátkoperiodických komét sa všeobecne považuje Kuiperov pás. Dlhoperiodické kométy pravdepodobne vznikajú v Oortovom oblaku.

Planétky

Planétka je malé teleso obiehajúce okolo Slnka, vzhľadom na malú hmotnosť väčšinou nepravidelného tvaru. Za planétky sa považujú obvykle telesá väčšie ako 100 m. Menšie sa nazývajú meteoroidy. Planétky sa niekedy označujú tiež slovom asteroid. Toto označenie je staršie a nie je správne, pretože vychádza z gréckeho slova aster, hviezda. Prípona -oid znamená podobný.

Prvá planétka bola objavená 1. januára 1801 na palermskej hvezdárni Giuseppem Piazzim a dostala meno Ceres. Teraz je tento objekt zaradený do kategórie trpasličích planét. Kedysi boli planétky považované za planéty. Časom sa však zistilo, že ide o telesá veľmi malé (v porovnaní s rozmermi známych planét), začali byť nazývané v britskej angličtine „minor planets“, slovensky „malé planéty“, z čoho vzniklo ich dnešné slovenské označenie planétky. Slovo planétka vyjadruje podstatu týchto objektov a nie to, ako sa javia pri pohľade do ďalekohľadu. Slovo asteroid sa stále používa, predovšetkým v americkej terminológii, a prostredníctvom prekladov sa udržuje aj v ďalších jazykoch.

Najväčšia koncentrácia (rádovo stovky tisíc) známych planétok v slnečnej sústave sa nachádza v hlavnom páse planétok medzi trajektóriami Marsu a Jupitera. Veľké množstvo planétok sa nachádza aj v Kuiperovom páse za trajektóriou Neptúna, týmto planétkam hovoríme transneptúnske objekty (TNO), katalogizovaných ich je však len niekoľko tisíc, pretože býva komplikované tieto objekty objavovať z dôvodu ich malých rozmerov a obrovskej vzdialenosti od Zeme. Existujú samozrejme aj výnimky, v okolí veľkých plynných planét (najmä Jupiter) sa nachádza nezanedbateľné (rádovo tisíce) množstvo planétok, ktorým hovoríme Trójania. Tieto planétky majú zhodnú obežnú dobu s ovplyvňujúcou planétou a sú sústredené na obežnej trajektórii planéty okolo bodov, ktoré o 60° predchádzajú alebo nasledujú danú planétu.

Jedna z najväčších planétok a zároveň najjasnejšia na oblohe sa volá (4) Vesta. Objavená bola v roku 1807 ako 4. planétka v poradí a má priemer 525 km. Najmenšie planétky majú veľkosť niekoľko metrov a išlo o objekty, ktoré sa priblížili na vzdialenosť menšiu, než je trajektória Mesiaca. Objekty vyskytujúce sa pravidelne v blízkosti Zeme sa súhrnne nazývajú blízkozemské objekty (NEO – Near Earth Object). Špecifickou záležitosťou je spôsob hľadania planétok. Je nemožné ich nájsť na jednej samostatnej snímke. Možno sa o tom presvedčiť na obrázku, je prakticky nemožné označiť na tejto snímke objekty, ktoré sú planétkami

Aby sme mohli identifikovať na snímke planétku, je potrebné zachytiť jej pohyb. Sú dve možnosti, ako to docieliť. Buď nejakú časť oblohy exponovať dostatočne dlhú dobu (podľa vzdialenosti planétky od Zeme ide o desiatky minút až hodín), aby sa prejavil vlastný pohyb planétky oproti nemennému hviezdnemu pozadiu, ktorý sa na snímke prejaví ako čiara, alebo zaobstarať aspoň dva samostatné obrázky s krátkou expozičnou dobou s dostatočným odstupom času. Druhá metóda je preferovanejšia a používanejšia, pretože umožňuje presnejšie meranie parametrov.

Asteroidy

V poslednej dobe je veľký záujem identifikovať planétky, ktoré pretínajú obežnú trajektóriu Zeme a pri ktorých teda existuje riziko zrážky so Zemou. Týmto objektom sa hovorí potenciálne nebezpečné planétky (PHA – Potentially Hazardous Asteroid). Planétku zaradíme medzi potenciálne nebezpečné, ak je najkratšia vzdialenosť jej obežnej trajektórie od obežnej trajektórie Zeme menšia ako 0,05 au (približne 7,5 milióna km) a jej priemer je väčší ako 150 m. Objekt tejto veľkosti už nebude zachytený zemskou atmosférou a môže spôsobiť úplné spustošenie rozsiahlych území (po dopade na súš), prípadne ničivé tsunami (po dopade do oceánu). Planétka tejto veľkosti sa so Zemou zrazí v priemere raz za 10 000 rokov. Na kategorizáciu nebezpečnosti potenciálne nebezpečných planétok sa používa Turínska či Palermská stupnica. Ukazuje sa, že vymieranie na konci kriedy pred 66 miliónmi rokov pravdepodobne zapríčinil dopad planétky Chicxulub do oblasti súčasného Mexického zálivu. Zrazila sa so Zemou pri rýchlosti okolo 20 km/s.